Let your smile change the world... Don't let the world change
your smile
Nechaj svôj úsmev zmeniť svet. Nenechaj svet zmeniť Tvôj úsmev ;)

Rodina Maiden 22. epizoda (sobota)

16. června 2010 v 15:36 | saya
By: NatQa Saya Otonashi

22.diel
... "Zbláznila si sa?" Pozerala na Niku ohromene Aďa?
"Nie, už som volala Nate... ide sa hľadať dom!"
"Ale kde ich chceš ako nájsť?"
"Ja neviem..." Usmiala sa Nika "...ale sľúbila som mu to!" Povedala a obliekla si mikinu.
"Komu?" Opýtala sa Aďa. Nika sa len usmiala a otvorila si dvere k odchodu. Aďa rýchlo vyhrabala nejaký sveter a bežala za sestrou. Vybehla von a videla ako sa Nika berie cestou k lúke. Vôbec ničomu nechápala, ale bežala za ňou.
"Nika! Však ma počkaj!" Kričala na ňu, ale Nika sa ani neotočila. Po chvíľke sa zastavila a usmiala. Aďa ju dobehla a všimla si Naťu ako im máva. Nika sa k nej rozbehla a objala ju. Bola šťastná, že sú zasa spolu. Vzali sa za ruku a kráčali hore lúkou do lesa. Smiali sa a rozprávali všetky tri. Na Nike nebolo vôbec vidieť, že by bola naštvaná. Vypadala úplne v poriadku a z toho sa tešila Naťa. Mala rada keď sa usmieva. Vždy si myslela, že nič nie je nemožné a že všetko bude zasa dobré. Pozrela jej do očí a Nika sa na ňu usmiala...
"A kde nájdeme nejaký dom, keď sa tak berieme do kopcov?" Opýtala sa Naťa a dala si mikinu okolo pása. Začínalo jej byť nejako horko.
"Tam hore by mali byť nejaké domy." Povedala Aďa.
"Ako to vieš?" Pozrela na ňu cez Naťu Nika.
"Niekedy som tam bola..." Naťa a Nika si vymenili zmätené pohľady a pokračovali ďalej. Prešli cez les, až k chatkám v horách.
"To si myslela tu?" Opýtala sa Nika a podišla k jednej s chatiek. "Ale tu sa nedostaneme tak ľahko... všetko tu musí byť pozamykané." Povedala Nika a začali si obzerať domy. Na výber mali pár potenciálnych domov. K jednému prišli a prezreli ho. Prešli okolo a keď našli dvere, všimli si, že sú zamknuté. Naťa s Aďou si povzdychli. Rozhodli sa poobzerať sa inde. Prešli k inému domu, pri ňom bol ale opustený túlavý pes. Bol celý špinavý a určite mal aj besnotu. Zacítil Naťu s Aďou a zavrčal na nich. Obe sa zľakli a rýchlo cúvli. Pes bol podráždený a začal sa k nim približovať. Naťa sa otočila. Nemali šancu utiecť. Nemajú sa kde schovať...

Nika si ešte raz prešla celý dom. Nevedela, kde šli tie dve, ale nad tým, že sa mohla aj stratiť nerozmýšľala. Prešla k dverám. Chytila zámok do ruky. Bol pevný a železný, to sa dole nedá tak ľahko. Vyzdvihla hlavu a všimla si vchod do senníka. Sama pre seba sa usmiala. Bol vo výške asi troch metrov. Porozmýšľala, ako by sa tam mohla dostať. Prešla k stromu vedľa chatky. Začala na neho šplhať. Pomalými a opatrnými pohybmi postupovala do výšky. Keď už bola dostatočne vysoko, preskočila na rozpadnutý, kamenný múr chatky. Vyšplhala až na vrch. Oboma rukami sa zachytila o okraj podlahy senníka a vyskočila dovnútra. Postavila sa na rovné nohy a usmiala sa. Oprášila si ruky aj oblečenie a začala hľadať Aďu s Naťou. Pohľadom prešla okolie, ale nevidela ich...

Obe dievčatá začali pomaly cúvať pred psom. Každý krok, čo oni cúvli, pes sa k nim priblížil dva kroky. Pena mu padala od huby a zúrivo vrčal. Aďa bola biela od strachu, skrývala sa za Naťou a pevne jej zvierala ruku. Spolu cúvali, až narazili na stenu domu. Pes sa k nim približoval...
"Baby! Tu som! Utekajte!" Počuli výkrik Niky. Nevedeli odkiaľ presne ide, ale inú šancu nemali, len jej veriť, že vie čo robí. Naťa vzala Aďu za ruku a prudko ju strhla k úteku. Bežali ako rýchlo len mohli. Pes sa rozbehol za nimi. Bol im tesne v pätách. Dievčatám sa odpojili ruky a ďalej bežala každá sama. Naťa bežala vždy rýchlejšie. V diaľke sledovala, kde sa nachádza Nika. Videla tú chatku a ako jej Nika máva zo senníka. Obzrela sa. Pes práve skočil po Adi. Jeho váha zatlačila Aďu k zemi. Naťa počula Adin výkrik. Prudko sa otočila na päte a bežala k nej. Pes na Aďu zaútočil pazúrmi. Aďa sa otočila psovi v tvár a celou silou doň kopla. Psa do odstrčilo do výšky. Dostatočne vysoko na to, aby naň Naťa skočila a zasadila tak bolestný úder. Pes začal zavýjať. Naťa sa rýchlo postavila a pomohla Adi vstať. Spolu sa rozbehli za Nikou. Pes sa postavil a otriasol. Vyceril zuby a znova sa pustil do behu za dievčatami...
Naťa ťahala za sebou Aďu, až beží rýchlejšie. Pomaly boli u senníka a Nika im podávala ruku. Naťa v plnej rýchlosti vybehla po kamennom múriku, vyskočila a chytila sa Nikynej ruky. Nika zaťala zuby a privrela viečka. Oboma rukami a celou silou ťahala Naťu hore. Aďa zatiaľ liezla po strome. Vyliezla na vrch a pozrela na Niku, ako ťahá Naťu. Poplašene pozrela na blížiaceho sa psa. Dobehol až k múriku a zahnal sa po Natinej nohe. Nika ju začala ešte silnejšie ťahať. Otočila sa. Videla dieru v podlahe. Nahla sa k nej a prichytila sa. Naťu držala len jednou rukou. Celou silou ju potiahla k sebe. Stále sa pridržiavala škáry. Ktorá sa začala pomaly odlamovať a jej zarezávať do ruky. Nika si to všimla a preto doslova Naťu vyhodila do senníka. Naťa pristála v mäkkom starom sene. Postavila sa a poobzerala. Pozrela na Niku. Bola udýchaná. Naťa pribehla k stromu na ktorom bola stále Aďa. Natiahla k nej obe ruky.
"Skoč! Ja ťa chytím!" Zakričala na Aďu. Aďa veľmi váhala, ale lepšie ako byť roztrhaná psom. Zavrela oči a sústredila sa na skok. Trocha sa odrazila od stromu a skočila. Pristála v Natinej náručí a spolu dopadli na zem. Postavili sa a Naťa si vybrala z vlasov stebielka sena. Usmiala sa...
"Musíme ho zabiť..." zamrmlala Nika...
"Prečo?" Vypadlo hneď s Adi.
"Chceš aby nás to roztrhalo keď pôjdeme preč?" Okríkla ju Nika.
"Ty si nikdy nebola trpezlivá. Ty nervák!" Zasmiala sa Naťa.
"Ale však je to živý tvor!" Povedala smutne Adela.
"Hahaha... tak si mu do papule skoč sama, ale ja to nemusím byť!" Poznamenala Nika. Aďa s Naťou sa zamračili.
"Myslíš to vážne?" Opýtala sa Naťa.
"Áno..." povedala Nika a vytrhla z tej špáry jeden ostrí kus dreva.
"Nika..." zašepkala Aďa, ale Nika už bola rozhodnutá. Naťa to pochopila a podišla k Nike.
"Máš plán?" Opýtal sa jej Naťa. Nika sa zamyslela. Poobzerala sa.
"Naťa? Kopni do toho kameňa silou krotiteľky." Ukázala na kameň pripevnený k múru.
"Ale to potom spadne..." povedala Naťa.
"To som chcela vedieť." Povedala pokojne Nika a na železnom zábradlí do podkrovia obrúsila drevo do špice. Obrátila sa k Nati a prišla k otvoru. Pes si ju hneď všimol.
"Poď sem psíček..." zavolala na neho. Pes zúrivo skočil po múriku. Nika sa ani nepohla a kľakla si, aby bola k nemu bližšie. Pes stále skákal a doskakoval na zem. Nika si všímala kde to presne je. Ako pes doskočil, Nika sa zahnala a praštila drevo prudko do zeme. To sa zaborilo psovi rovno do laby. Pes zakňučal bolesťou. Nika sa usmiala a mávla na Naťu. Tá sa otočila na jednej nohe a silou krotiteľky kopla do obrovského balvana. Kameň začal praskať a uvoľňovať sa. Pes sa snažil odhríznuť drevo z laby, ale bolo neskoro. Kameň sa zrútil presne na neho. Aďa bolestne privrela viečka a z nenávisťou v očiach sa pozrela na Niku.
"Si krutá!" Povedala Aďa a odvrátila pohľad.
"Nie je bezcitné rozmýšľať nad tým ako nás zachrániť! Však ťa skoro zabil!" Poslednú vetu Nika vykríkla. Vôbec to nechápala, ale teraz na to ani nemala čas. Prešla k zábradliu do podkrovia. Snažila sa otvoriť dvere, ale aj tie boli zabezpečené. Bol na nich ostrý drôt. Naťa sa usmiala.
"Och ty nemehlo..." poznamenala a odsunula Niku, aby tie dvere otvorila. Použila svoje nechtíky a drôt prezerala.
"Výborne..." usmiala sa Nika a začala kráčať hore vratkými schodmi. Baby sa za ňou neisto pozerali.
"Nebojte sa. Vážim najmenej. Vy nemusíte ísť. Ja len zistím, či sa tam dá robiť ten rituál." Povedala Nika s úsmevom na perách a ďalej kráčala po schodoch.
"Nie!" Zakričala Naťa a Nika sa strhla. Schody praskli.
"Čo je?" Opýtala sa vystrašene Nika.
"Nikde nepôjdeš bezo mňa!" Povedala rozhodne a chytila sa zábradlia. Pomaly šla za Nikou. Tá prekrútila očami a šla ďalej. Schody vŕzgali a podlamovali sa.
"Naťa nebol moc dobrý nápad, aby sme tu šli obe." Povedala Nika a snažila sa opatrne našľapovať, až nestúpi na prehnité miesto schodiska. Obe spoločne vyšli na povalu. Zhnusene na seba pozreli. Bola tam jedna malá izbietka. Všade okolo boli rozhádzané staré veci. Nika tam vošla.
"To by som neskúšala." Trochu vystrašene sa Naťa pozrela na podlahu.
"Neboj sa, ak pôjdeš len po tom brvne, nemá sa ti čo stať, ale radšej tam ostaň!" Nika prešla po brvne a nachádzala sa v miestnosti. Naťa sa na to nemohla pozerať a šla za ňou. Videli samé veci od krvi.
"Čo sa tu mohlo stať?" Pýtala sa Naťa, ale odpoveď zrejme nedostanú. Zaujala ich najmä kolíska, ktorá bola v rohu miestnosti. Obe sa k nej priblížili. Kolíska mala na sebe bielu zakrvavenú plachtu.
"Nemali by sme sa toho dotýkať!" Povedala Naťa. Nika sa usmiala.
"Máš strach?"
"Nemám, ale nevieš, čo môžeš chytiť za chorobu." Nika sa naplno rozosmiala.
"No fajn. Môžeme tu ten rituál spraviť?" Opýtala sa Nika a začala si obzerať veci okolo. Všetko tu bolo tak staré a zvláštne. "Niekto sa odtiaľto moc ponáhľal." Poznamenala a prešla okolo malého obrázku na stolíku. Bolo na ňom bábätko v tej kolíske. Pozrela tam.
"Nie... toto nie je dobré miesto. Toto je skôr miesto, kde už niekto niekoho preklial."
"Myslíš?" Pozreli si do očí.
Zrazu sa začalo všetko triasť. Obrázok na stolíku spadol. Prach zo strechy padal na zem. Naťa s Nikou si kryli hlavy rukami. Nachvíľu sa to celé upokojilo. Obe pozreli nechápavo na seba.
"Čo to..." Pre dievčatá to bolo ako tlaková vlna. Neznesiteľný zvuk sa im zarýval hlboko do hlavy. Z uší sa im pustila krv. Počuli len ohlušujúci škripot nechtov o sklo a nezastaviteľný krik a plač. Chytili sa za hlavu a uši, ale ani to im vôbec nepomáhalo. Obe padli na kolená. Stále sa držali za hlavu, až to z ničoho nič prestalo. Všade bolo ticho. Nika sa postavila na nohy. Prišla k Nati, podlaha trochu praskala, ale to Nika nepočula. Pomohla jej vstať. Naťa si zotrela slzy a krv. Poobzerali sa.
"Poďme preč!" Povedala Naťa. Započuli Adelin výkrik. Naťa neváhala a rozbehla sa za ňou. Ako dobehla ku schodisku, započula silné prasknutie.
"Nika, nehýb sa!" Zakričala a pozrela na Niku. Nika vydesene pozrela na pomaly rozširujúcu sa prasklinu. Ani sa nepohla a sotva dýchala.
"Bež za Aďou!" Prikázala Nati. Ak by sa to zrútilo, zrútilo by sa aj schodisko, čiže spolu s ním aj Naťa. Naťa neisto prikývla a šla dole schodmi. Prišla až k Adi.
"Čo sa stalo?" Opýtala sa Naťa vydesene.
"P-p-pavúk!" Povedala roztraseným hlasom a ukázala na veľkého pavúka pred sebou.
"To kôli tomuto tak jančíš?" Ziapala po nej Naťa.
"Je odporný!" Naťa prevrátila očami a znova si uvedomila čo sa stalo. Chcela vybehnúť schodmi, ale sama cítila, ako jej začali pod nohami praskať.
"Nika!" Zakričala. Zhora sa ozvalo len pridusené ohlásenie, že ešte žije.
"Čo sa tam stalo?" Zamračila sa Aďa.
"Zrúti sa to..." povedala Naťa potichu a stúpila si k Adi. Aďa sa obrátila. Prebehla k stromu a skočila na jeho kmeň. Po veľkých skokoch po ňom sa dostala až na zem. Prešla okolo mŕtveho psa a odvrátila pohľad. Pozrela nahor.
"Nika?" Zakričala na svoju sestru.
"Nooo...?"
Nikyn mozog pracoval na plné obrátky. Ako sa má odtiaľ dostať, keď sa nesmie pohnúť, aby sa to celé nezrútilo. Pozrela nahor. Usmiala sa. Predtým, ako uskutočnila svoj plán sa ešte raz pozrela na kolísku. Jej pohľad sa zmenil na smutný.
"Prečo musia niektorí ľudia tak trpieť." Povedala smutne. Miestnosťou sa zasa rozľahol detský plač. Znova začalo zemetrasenie. Nika vedela, že toto už chatrč nevydrží. Silno sa odrazila od zeme a vyskočila do výšky. Podlaha pod jej nohami sa rozpadla a zrútila dolu...
Naťa vydesene cúvla. Cítila ako sa všetko rozpadáva. Rýchlo sa rozbehla k východu zo senníka a vyskočila. Dopadla na zem. Sykla bolesťou, ako si narazila členok. Napriek tomu sa postavila a rozbehla k Adi. Obe boli vystrašené...
"Nika...?" Zakričala Naťa. Pozrela sa cez malé okienko. Videla len zničené veci a celú izbietku, ale Niku nie.
"Čo s ňou je?" Opýtala sa Aďa.
"Nie je tam." Povedala Naťa a ešte raz sa pozrela cez okienko...
Nika sa držala veľkého dreveného lustra. Pozrela sa hore a všimla si, že aj ten ju už dlho neudrží. Pred tým ako by sa sám rozpadol sa ho pustila. Dopadla na prízemie do všetkých tých vecí. Spokojne sa usmiala. Počula prasknutie. Nestihla sa ani pozrieť hore a luster padol presne vedľa nej. So srdom v nohaviciach sa pozrela do okienka, kde sa Naťa hystericky rozosmiala. Aďa sa nechápavo pozrela do okna. Nika bola v poriadku to ju potešilo, ale prečo sa Naťa smiala nevedela.
"Ako sa dostaneš von?" Opýtala sa jej cez sklo okna. Nika sa poobzerala okolo. Zohla sa a zobrala zo zeme kus dreva z lustru. Usmiala sa a pozrela na Aďu. "Nieee...!" Zakňučala vystrašene a rýchlo cúvla.
Naťa sa nemohla prestať smiať. Znova sa pozrela do okienka. Zaostrila pohľad. Vypúlila oči. Niečo vykríkla v zmyslu zabijem ju a utekala od okna. Nika sa rozbehla k oknu s dreveným kolíkom v ruke. Zahnala sa a celou silou okno rozbila. Sklo sa roztrieštilo po okolí. Naťa s Aďou sa tam pozreli. Nika ešte odstránila všetko sklo z okna. Ruky si dala na rám a prehupla sa von z chatrče. Naťa k nej prišla a dala jej zaucho.
"Ty ma chceš zabiť?" Začala po nej vrieskať s úsmevom na tvári.
"Ja za to nemôžem, že vy dve ste neschopné..." zasmiala sa Nika.
"Ti dám neschopné. To tvoja sestrička jančila nad pavúkom." Adina tvár nadobudla urazeného výrazu.
"Bol hnusný!" Povedala opovržene a ruky si skrížila na prsiach.
"To je jedno." Povedala Nika. "Ten dom bol plný duchov..."
"Áno a preto sa tam rituál nemôže spraviť..." dokončila Nikynu vetu.
"Teraz už určite nie." Zasmiala sa Nika a pozrela na rozpadnutú strechu.
"Tak tu už nemáme čo robiť... vypadnime..." Aďa začala kráčať dole kopcom do lesa. Nika s Naťou ju nasledovali. Mysleli si, že vie kam ide.
Prešli kus cesty a les stále nekončil. Nikde nebola cesta k obydliam. Nikde ani živej duše. Nika s Naťou sa na seba pozreli a mykli plecom. Verili, že Aďa vie, kadiaľ ide...
Aďa sa zastavila.
"To budete stále chodiť len za mnou?" Oborila sa na nich.
"Však ty nás vedieš... ty si tu bola, nie?" Odpovedala jej Naťa a tá na ňu vypúlila oči.
"Čože? Ja som si myslela, že nás vždy vedie Nika."
"Ja? Ja nemám potuchy kde si nás zaviedla!" Vykríkla po nej.
"Takže mi nevieme kde sme..." konštatovala Naťa. Aďa sa usmiala a Nika pozrela inam. "...to znamená, že sme sa stratili?" Opýtala sa.
"No vypadá to tak!" Utrúsila nahnevane Nika a Aďu prebodla pohľadom.
"Tak poďme stále dole, nie?" Navrhla Aďa.
"To je zas jeden z tvojich úžasných nápadov?" Nika bola na Aďu zasa raz naštvaná. Odvrkla si a kráčala niekde do tmy lesa.
"Nika, nevieš kde ideš!" Kričala za ňou Aďa.
"To je jedno. Viac sa už stratiť nemôžeme." Povedala pokojne a kráčala ďalej. Naťa pokrútila hlavou a rozbehla sa za Nikou. Aďa kráčala pomaly za nimi. Nika naštvane prechádzala cez les. Niečo ju niekam ťahalo. Ťahalo ju to pokračovať v tej šialenej ceste. Len Naťa si všimla, že les je stále hustejší a hustejší. Chcela Niku dobehnúť a povedať jej to. Chcela, až sa vrátia a nájdu cestu späť. Toto ešte zle dopadne...
Naťa sa pozrela pred seba, ale Niku tam už nevidela.
"Nika?" Zakričala do tmy pred sebou. Nič sa jej ale neozývalo späť, ako obyčajne. Počula za sebou puknutie vetvičiek. Preľakla sa. V tomto lese mohlo byť čokoľvek. A vo svete ľudí sa premeniť nemôže. Niečo sa k nej približovalo. Dych sa jej triasol. Pripravila sa k útoku. Keď niečo neznáme cítila už za sebou, prudko sa otočila a zvalila to na zem.
"Naťa to som ja!" Vykríkla vystrašene Aďa. Naťa sa hneď spamätala. Zoskočila z Adely a pomohla jej vstať. Obe sa poobzerali.
"Kde je zas tá Nikola?"
"Ja neviem, stratila sa mi..." povedala Naťa.
"No poďme." Aďa prešla okolo koreňov obrovského stromu. "Kadiaľ vôbec šla?" Opýtala sa Aďa a pozrela na Naťu. Tá mykla plecom na znamenie, že nemá žiadnu predstavu.
"Ale nejako takto šla aj ona..." poznamenala...

Nika šla cez les. Topánky mala zablatené. Nevedela kadiaľ ide. Predierala sa cez husté krovie, až odhrnula posledné vetvy stromu. Pred ňou sa ukázal veľký opustený dom. Nika začalo znova pišťať v ušiach. Ten dom už raz videla. V svojich snoch... Pišťanie prestavalo a Nika si pustila hlavu. Vyšla z lesa a zbehla malým kopčekom. Ocitla sa rovno pred domom. Bol vysoký a tmavý. Hneď na prvý pohľad mala dojem, že v ňom už pekných pár rokov nikto nebýval. Dom mohol mať tri, štyri poschodia. Rozbité okná a opadanú omietku. Naokolo nebolo ani živej duše. Nika hneď zamierila k vchodovým dverám. Prstami prešla po zaprášenom zábradlí. Postúpila na schody. Boli pevné a kamenné. Nemala poňatia, čo to robí, ale postupovala po schodoch ďalej. Vystúpila všetky a prešla na terasu. Pozrela sa na prírodu okolo. Oči jej šťastím žiarili. Rukou zotrela prach na stole a sadla si do dreveného kresla. Zahmlilo sa jej pred očami. Pred sebou videla, čo sa udialo presne pred 500 rokmi. Nika začala trhane dýchať. Videla horiaci dom. Vybité sklá. Všade bola len krv. Nika sa strhla z vidiny. Prudko sa postavila. Slzy sa jej pustili z očí. Pozrela sa na svoje ruky. Cítila na nich krv. Všade, kde sa teraz pozrela videla len krv. Začala hystericky kričať...

Naťa s Aďou to započuli a rozbehli sa tým smerom. Rýchlosťou blesku vybehli z lesa. Obe sa zarazili, keď uvideli ten dom. Bol ako z hororu. Naťa ale nečakala a bežala za Nikou. Hneď ako sa k nej dostala ju objala. Nika sa triasla a plakala.
"Pšššššt..." utišovala ju, objímala a kolísala sa s ňou v objatí. Aďa k nim udýchane dobehla. Poobzerala sa a zamračila. Ten dom sa jej nepáčil. Prišla k hlavným dverám. Stlačila kľučku. Bolo zamknuté. Silno sa oprela a zatlačila na dvere. Tie sa ani nepohli. Znova sa zamračila.
"Do toho domu sa nemáme dostať..." zašepkala plačlivo Nika. "... nenarušujme ich pokoj." Povedala sotva počuteľne. Naťa sa pozrela na Niku.
"Nika, mala si nejakú vidinu o tomto dome?" Nika neisto pokrútila hlavou. "Nika, povedz mi pravdu!" Naťa už zvýšila hlas. Z Nikyneho pohľadu si mohla Naťa vyčítať, čo asi videla... Smrť... ako vždy. Nika inú vidinu ani mať nemohla. Aďa prišla k Nati.
"Ty tu ostaň a ja sa pôjdem pozrieť, či sa do toho domu nedá nejako inak vojsť." Naťa prikývla a silno Niku objala. Chcela si s ňou sadnúť do kresla, ale Nika začala kričať. Naťa sa na to kreslo pozrela. Nič na ňom nebolo, ale po Nikynom dotyku sa na ňom objavili červené krvavé škvrny. Naťa Niku odtiaľ odvrátila a znova ju začala hladiť po chrbte...
Aďa prebehla okolo domu. Našla zadné dvere. Chcela ich otvoriť, ale nemala žiadnu šancu. Okná všetko bolo dobre zabezpečené.
"Možno mala Nika pravdu a nemáme sa tam dostať." Povedala sama pre seba a rozhodla sa vrátiť k babám. Prišla k nim a na Natin zvedavý pohľad len pokrútila hlavou. Naťa preto vzala Niku za ruku a ťahala ju odtiaľ preč.
"Čo budeme ďalej robiť?" Opýtala sa Aďa a pomohla Niku previesť okolo pichľavých kríkov.
"Prvoradé je dostať Niku do bezpečia a potom porozmýšľame..." povedala Naťa.
"Do bezpečia?" Zdôraznila ustráchane Aďa. "Prečo do bezpečia?"
"Myslím si, že ten dom je sám o sebe nebezpečný. Pozri sa, čo to spravilo s Nikou. A to mala len vidinu čo sa tam stalo. A čo keď uvidíme, čo je vnútri teraz?"
"A pôjdeme tam teda?"
"Nie je iná možnosť..."
"A ako sa tam chceš dostať? Sama si videla, že je to nemožné!" Povedala ironicky Aďa.
"Zajtra sem prídeme. S páčidlom. A prisahám, že tie dvere otvoríme. Musíme ich otvoriť. Tento dom je naša jediná nádej." Povedala Naťa potichu, aby ju Nika nepočula. Nika pozerala neprítomne dopredu. Mysleli si, že nič nepočuje, ale ona počula a všetko. Bála sa toho domu. Videla ho už viackrát. Ale nepamätala si kde. Ale pre Michala sa musí premôcť a spraviť ten rituál. Ako tak rozmýšľala, zakopla a koreň stromu a spadla. Naťa k nej pribehla a rýchlo jej pomáhala sa dostať na nohy. Ako sa Niky dotkla mala pred očami tie obrazy. A práve ten s tým domom. Naťa sa preľakla.
"Naťa deje sa niečo?" Naťa sa vydesene pozrela na Aďu a potom späť na Niku...
"Nie nič... to je OK." Naťa s pozrela pred seba.
"To je ten dom... ten o ktorom Nika vravela? To nemôže byť pravda... potom tam zomrieme? Ten obraz bol pravdivý? Všetko sa stalo... tak aj toto... preto Michal zomrel... aby sme zomreli my..." Myšlienky jej hýrili hlavou. Nechcela tam znova ísť. Ale musela. Musia to spraviť. Je to predsa ich skúška a oni to zvládnu... Naťa a Nika sa na seba usmiali. A hneď potom prišli na cestu. Presne vedeli kde sú.
"Akoto..." Aďa nevychádzala z úžasu. Všetko bolo pre ňu príliš zvláštne, ale na Nikynej a Natinej tvári bolo vidieť, že oni vedia čo robia. A Aďa im verila. Vždy všetko dobre dopadne, keď budú spolu. Preto chytila Niku za ruku a spolu sa vybrali cestou domov... Zajtra ich čaká veľká skúška...

Betaread: NiCQy DiWa Otonashi
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama