Let your smile change the world... Don't let the world change
your smile
Nechaj svôj úsmev zmeniť svet. Nenechaj svet zmeniť Tvôj úsmev ;)

Rodina Maiden 15 epizoda

19. května 2010 v 13:19 | saya
By: NatQa Saya Otonashi

...obe sa vyľakali. Nika si rýchlo utrela Tomášovi krv do rifieľ a kľakla si k Nati. Pozrela na Tomáša a na jeho ranu na hlave.
"Nemehlo..." zašepkala potichu. Utrhla si kus mikiny a zaviazala mu poranené miesto až nevykrváca. Naťa jej pomohla a čakali, kým sa Tomáš preberie. Sadli si na zem. Po chvíli sa Tomáš prebudil. Z kúskom mikiny na hlave sa posadil a poobzeral sa. Všimol si jeho kamošky, ako sedia na zemi a čumia do blba. Zamračil sa. Niečo mu tu nevychádzalo. Pomaly sa postavil, ale zakrútila sa mu hlava a znova si sadol. To už aj dievčatá zaregistrovali.
"Seď až tu neskolabuješ znova!" Prikázala mu Nika.
"Načo tu čakáme? Musíme odtiaľto vypadnúť!" Baby len prevrátili očami. Naťa mu chcela vysvetliť, prečo tu sedia, ale Tomáš ju samú predbehol. "Bože! Dvere! Oni sa zatvorili!" To spôsobilo, že baby vybuchli smiechom. Potom sa utíšili a začali sa medzi sebou dohadovať. Nemohli tam predsa trčať donekonečna... preto si vymýšľali plán, ako sa odtiaľ dostať.
Tomáša strašne bolela hlava. Všimol si, že baby ho nevnímajú a preto začal stvárať hlúposti. Postavil sa, prešiel k jedným dverám a začal do nich trieskať. Dokonca do nich buchol hlavu. Tá ho znova zabolela a unavene sa zviezol pozdĺž nich na zem.
"Tomáš, nerob blbosti! To už nie je vtipné...!" Skríkla po ňom Nika s hnevom v hlase. Nemohla sa pri tých jeho bolestiach vôbec sústrediť. Tomáš sa na ňu zozačiatku nemo pozeral. Bolo mu to ľúto, čo povedala. Cítil sa aj trápne. Chcel sa odtiaľ dostať. A hneď! Sedel na zadku a pozeral do zeme. Nika si ten jeho výraz všimla, ale nechcela svoje slovo brať späť a ani sa ospravedlňovať, keď vlastne povedala pravdu. Naťu to ale už prestalo baviť. Chcela odľahčiť situáciu.
"No... tak teraz sme tu zatvorený..." vzdychla si a oprela sa o Nikyne rameno.
"To si si skoro všimla!" Sykol Tomáš zlostne.
"Ja som si to všimla už dávno!" Skríkla Naťa a zdvihla hlavu.
"Prestaňte sa hádať!" Zjačala Nika. "Takto nikdy nič nevyriešime!"
"My sa nehádame, len sa hlasno rozprávame..." poznamenala Naťa a hodila na Niku nevinný výraz. Nika sa usmiala a pozrela na Tomáša, ktorý stále vyzeral urazene. Vzdychla si. Zaklonila hlavu a privrela oči. Začínalo tu byť nejako dusno. Zle sa im dýchalo. Nika si všimla, že tu nie sú žiadne otvory, číže za chvíľu si vydýchajú všetok vzduch. Dokonca tam začínalo byť aj neznesiteľne horúco. Tomáš sa postavil a začal nervózne chodiť sem a tam.
"Tomáš upokoj sa! Vydýchavaš vzduch moc rýchlo!" Povedala Nika potichu. Tomáš na ňu hodil zlostný pohľad.
"Keby ste sa nestratili, tak by sme tu teraz netrčali!" Skríkol.
"Kto ti kázal po nás chodiť? Teraz by nám bolo lepšie bez teba!" Zasmiala sa uštipačne Naťa.
"Ty..."
"A dosť!" Skríkla Nika a postavila sa. "Ak sa odtiaľto chceme dostať, nesmieme sa hádať a musíme konečne spolupracovať!" Pozerala striedavo na jedného aj druhého. Znova si sadla a oprela sa o Naťu.
"Si O.K.?" Opýtala sa starostlivo Naťa.
"Potrebujem vzduch... a menej hláv v miestnosti..." usmiala sa a obe sa začali smiať. Tomáš prevrátil očami. Oprel sa o jednu z chladných stien. Vyzliekol si tričko a nechal svoju horúcu pokožku na chrbte chladiť. Naťa sa na neho pozrela uchechtal sa a drgla do Niky. Tá otvorila jedno oko a pozrela ma Tomáša. Nadvihla obočie, pozrela na Naťu a obe sa rozosmiali. Tomášovi rýchlo došlo, čo sa deje a preto urýchlene navliekol tričko späť na seba. Obe sa stále smiali. Dokonca aj Tomáš sa konečne trochu usmial. Úsmev mu ale rýchlo opadol, keď si všimol, čo sa objavilo za Nikou a Naťou.
"Pozor!" Skríkol a bežal k nim. Odstrčil dezorientovanú Niku a Naťa sa odgúľala tesne pred zásahom meča na miesto, kde sedela. Naťa sa oprela o stenu a zavrela oči. Nika padala do bezvedomia bez prístupu vzduchu. "Naťa pomôž mi!" Vykríkol Tomáš, ale Naťa sa nemala k pohybu. Rozbehol sa k Natinej katane a chcel ju znova použiť.
"Ani sa jej nedotkni!" Skríkla Naťa a to ani nemala otvorené oči.
"Bože môj!" Zanadávaj Tomáš. Poobzeral sa vzal niečo ostré a zaútočil na démona. Dlho ale netrvalo a démon Tomáša porazil. Chytil ho pod krk a hodil do stola, ktorý sa pod ním rozbil. Ostrie dreva sa mu zabodli do nohy. Naťa počula Tomášov bolestný výkrik. Otvorila oči a videla, ako sa démon približuje k bezvládnej Nike. Všimla si aj Tomáša celého od krvi. To ju naozaj nazúrilo. Aj keď nevládala, nemala žiadnych síl, vstala. Vzala zo zeme svoju katanu, rozopla mikinu, ktorú hodila na zem a rozbehla sa k démonovi, zachrániť svoju priateľku. Démon sa ale včas obrátil a zarazil Natin prvý útok.
"Až teraz začne zábava..." uškrnul sa démon a pozrel na Naťu.
"Bohužiaľ, nemám na výber." Zamračila sa Naťa. "Vypadni od mojich priateľov!" Silno udrela démona, až pristál v protiľahlej stene. Démon sa postavil a znova sa usmial. Nič ale nepovedal. Namiesto toho zaútočil. Prešmykol sa okolo Nati a chcel prebodnúť Niku. Naťa to ale rýchlo spozorovala. Rýchlosťou blesku sa objavila pred Nikou a zastavila útok, ktorý patril jej.
"Ty..."
"Povedala som vypadni!" Zaziapala Naťa a celou svojou silou démona odstrčila. Pousmiala sa. "Je čas na moju novú techniku..." Démon sa pomaly staval a bol pripravený na ďalší útok. Naťa pohotovo zabodla svoju katanu do zeme. Vytiahla z vrecka kriedu
a nakreslila okolo meča pentagram. Pozrela na démona. "Pohlť ho, Mirokumaru!" Skríkla. Vtom nastala úplná tma. Nikto nič nevidel. Jediné, čo naznačovalo život v miestnosti bolo nepravidelné dýchanie. Po chvíľke ticha bolo počuť démonov krik. Naťa sa usmiala. Tma zmizla spolu z démonom. V miestnosti boli opäť sami. Naťa sa porozhliadla. Pribehla k Tomášovi.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ho a pozrela na jeho ranu na nohe.
"Hey... ja áno..." povedal potichu a pozrel na Niku. Naťa sa obrátila a rýchlo sa rozbehla zasa k Nike. Kľakla si k nej.
"Nika... si tu? Toto mi nerob!" Vravela Naťa na Niku. Nika sa ale nepreberala.
"Potrebuje vzduch!" Povedal Tomáš a snažil sa postaviť.
"Ja viem...!" Zakričala a vzala Niku do náručia. Dýchala nepravidelne. Tomáš k nim došiel a sadol si na zem.
"Môžeme jedine čakať..." zašepkal potichu. Naťa slabo prikývla a pohladila Niku po hlave.
Miestnosťou sa ozval znova rachot. Obaja sa strašne vyľakali. Trhlo s nimi, keď rany na dvere neprestávali. Naopak začali byť hlasnejšie, pravidelnejšie a strašidelnejšie. Strachom privreli viečka a čakali... dvere sa otvorili a z nich vystúpil...

By: NatQa Saya Otonashi
Betaread: NiCQy DiWa Otonashi
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 NiCQy NiCQy | 19. května 2010 v 13:25 | Reagovat

Tipujem...ale šak ja sa dozvem...ale Naťa moc neristuj!!! A píš rýchlo ďalej!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama