Let your smile change the world... Don't let the world change
your smile
Nechaj svôj úsmev zmeniť svet. Nenechaj svet zmeniť Tvôj úsmev ;)

rodina maiden 4.epizoda

6. dubna 2010 v 13:56 | nata saya otonashi
"Vypadni od neho! A hneď!" Kričala hystericky Aďa a bežala Michaela vytrhnúť zo spárov blonďavého dievčaťa.
"Kto to je Miško?" Pýtala sa zmätene dievčina.
"Miško?" Zopakovala neveriacim tónom Nika. Naťa sedela vedľa Tomáša, ale po tom čo videla sa postavila a ráznym krokom odpochodovala do domu. Tomáš sa snažil postaviť zo zeme, ale moc sa mu to nedarilo. Preto sa psími očami pozrel na Niku.
"Si robíš srandu, že?" Pýtala sa neveriacky Nika, ale Tomáš v svojom pohľade zotrval. Nika prevrátila očami a podišla k nemu. Vzala ho za lakeť a pomohla mu vstať. "Ale nič si od toho nesľubuj!" Nezabudla Nika Tomáša podpichnúť a bez toho aby venovali vystrašenému Michaelovi čo i len jediný pohľad tiež odkráčali do domu. Aďa stále stála ako obarená. Stála tam aj po tom, čo Michael s neznámym dievčaťom odišli tiež...

"Toto je Satella Harvenheit. Bývala s našou rodinou dlhé roky, ale pred desiatimi rokmi sa rozhodla študovať v Anglicku, tak odišla ale teraz je späť, tak je dôležité, aby ste sa spoznali a ešte jedna maličkosť je... je to moja snúbenica..." dokončil svoju reč Michael a stretol sa s mnohými prekvapenými pohľadmi.
"Nevedel som, že máš snúbenicu." Poznamenal Tomáš, ale asi jeho jediného to netrápilo, skôr bol rád. Natália je tým pádom len jeho...
"Nemal som dôvod vám to povedať." Dopovedal Michael a pozrel na sediacu blondínu, ktorá si urazene odvrkla a prekrížila pravú nohu cez ľavú. Nika si hrane odvrkla tiež a otočila do opačnej strany. Prehodila si vlasy a kráčala smerom do zimnej záhrady. Všetci ju sledovali zvedavými pohľadmi, ale za ňou šla hneď aj Natália. To už Michaela zamrzelo viac. Ospravedlňujúco pozrel na Satellu a rozbehol sa za Natáliou.
"Naťa počkaj!" Kričal Michael a snažil sa ju dobehnúť. "Tak počkaj!" Vykríkol posledný krát a chytil Naťu za zápästie, otočil si ju k sebe a pozrel sa jej hlboko do očí. "Prepáč..." povedal previnilo potichu. V Natálií sa hromadil hnev, ale hneď ho v sebe aj zažehnala. Zavrela oči a keď ich otvorila pozrela na Michaela milým pohľadom.
"Nevadí, že si mi to nepovedal. Asi si mal na to dôvod... nemám sa prečo hnevať." Usmiala sa na neho a Michaelovi padol kameň zo srdca, tiež sa usmial a jemne Natáliu objal...
Nikola kráčala pomedzi alej krásne opracovaných stromov. Vyžívala sa v tej nádhere okolo. Počúvala jemný šum jazierka, na ňom plávali labute a rúžové lekná. Pozrela na oblohu a nevidela ani obláčika. Nadýchla sa sladkej, kvetinovej vône a jemne vydýchla. Pozrela do zeme, dala si ruky do kapies a šla ďalej. Prešla až k malej fontánke na ktorej boli vytesaný malý anjeli a Panna Mária. Jemne prešla prstami po povrchu chladného kameňa a zavrela oči. Voda jej stekala po ruke a ochladzovala horúcu zem. Dievča sa celý čas pre seba usmievalo, pokrútilo hlavou a pustila ruku pozdĺž tela. Prešla ďalších pár krokov a videla, ako sa Naťa s Michaelom objímajú. Postavila sa k stromu a objala kmeň pozrela do neba a bolestne privrela oči. Zosunula sa po kmeni dole a hlavu si dala do dlaní. Za sebou počula jemný šuchot. So slzami v očiach sa obzrela.
"Ty?" Opýtala sa neveriacky a potom už bolo len ticho...
"Magický svet!" S týmito dvoma slovami vbehla do domu Rodiny Maiden Peťa.
"Čože?" Zamračil sa Michael.
"Démoni! Všade sú tu démoni."
"To nie je možné. Však som ich včera zahnal až za naše hranice." Krútil neveriacky hlavou Michael.
"Ale sú tu..." dopovedala Petra a podišla bližšie k ostatným. "...tak?" Predniesla svoju otázky na Michaela. On chvíľu premýšľal a potom sa s úsmevom na perách pozrel smerom kde sedela Natália so Satellou.
"Čo?" Pozreli na neho nechápavo, ale časom im to aj doplo. "To nemyslíš vážne!" Michael len pokrútil hlavou.
"Keďže ste sa spoznali, tak môžete spoločnými silami vyriešiť aj tento problém." Povzbudil ich Michael a nechal Petru, aby im popísala situáciu v magickom svete. Satella s Natáliou si vzali zbrane a vyšli z domu. Prešli za bránu pár metrov a hneď vedeli, čo mala Petra na mysli. Magický svet vypadal úplne inak, ako si ho pamätali. Prechádzali popri rozpadnutých budovách a zničených pamiatkach. Malé deti behali z jednej strany na druhú a hľadali útočisko. Už ani slnko nezasvietilo a stále sa schovávalo za temné, čierne oblaky. Odvšadiaľ bol počuť len krik a plač. Dievčatá sa stále neveriacky obzerali okolo seba. Pred sebou videli stúpajúci kúdol dymu.
"Tam sa isto niečo deje!" Zareagovala Satella a prstom ukázala pred seba. Naťa prikývla. "Ja si beriem východnú časť. Ty Naťa si zober západnú!" Rozdelila úlohy Satella a každá sa vybrali svojim smerom...
Satella po ceste stretla troch démonov. Usmiala sa a zavrela oči. Dala obe ruky pred seba. Ľavou sa chytila za zápästie pravej ruky a sústreďovala do nich svoju energiu. Onedlho sa v jej rukách tvorila gulička silnej, fialovo-žltej farby. Satella sa usmiala a vyskočila do vzduchu. Cero namierila na démonov a zasiahla ich plnou silou. Démonov porazila a pokračovala v ceste. Videla obrysy nejakej postavy, čo sa jej zdali povedomé. Zo začiatku nevedela, kto to je. Spomenula si ale, že ju Michael spomínal. Bola to Nika.
"Čo tu robíš? Je to tu nebezpečné!" Nika neodpovedala. Satella k nej opatrne pribehla. Asi v metrovej vzdialenosti zastala a pozerala na postavu pred sebou. Natiahla ruku a rúžovo nafarbeným nechtom do Niky pichla. Tá sa jej pozrela na prst, usmial sa a rozplynula v dym. Satella spozornela a poobzerala sa. Je to pasť! Cítila v blízkosti mocného démona a v tom zistila, že stoji na mínovom poli. Rýchlo odskočila a zrazu BUM!!! Naťa to počula a pozrela sa dozadu. Videla výbuch... zľakla sa. Bála sa o Satellu a preto sa rozhodla vrátiť.
"Teraz by si sa mala starať hlavne o seba!" Postavil sa jej do cesty démon. Naťa rýchlo uhla útoku, dopadla na zaprášenú zem a z puzdra vytiahla svoju červenú katanu.
"Privolaj súmrak Mirokumaru!" Naťa zmizla, ocitla sa za ním a prebodla ho. Démon vypľul krv, rozpustil sa na čierny dym a zmizol. Naťa si očistila katanu a pokračovala.
... Satella sa vyhla výbuchu. Ocitol sa za ňou démon, uhýbala sa a nakoniec sa rozhodla, že bude bojovať. Spojila ruky a položila ich na zem. Zrazu okolo nej bolo niečo ako modré blesky a zem sa začala dvíhať. Korene stromov, drobné kamienky aj so zvyškami hliny sa vznášali nad ich hlavami. Korene sa vystreli a hlina ich začala obaľovať. Vytvarovali sa do ostrým hrán a démona prebodli. Satella si vydýchla a tiež pokračovala v ceste za zvláštnym dymom na kopci pred ňou. Kráčala po popraskanej zemi. Podpätky sa do nej zarývali. Rýchlym krokom šla do kopca a všímala si okolia. Celé to tu bolo nabité démonskou energiou. Prešla ešte pár krokov a započula zvláštny zvuk. Spozornela a začala načúvať. Zavrela oči a mysľou sa snažila ten zvuk identifikovať, ale neúspešne. Započula to za sebou. Rýchlo sa obrátila do bojového postoja. Vyskočila do vzduchu a svoje cero v rukách namierila na osobu pred ňou. Neznáma postava jej chytila ruky a odhodila ju do piesku. Satella sa pohotovo postavila, oprášila a pozrela udýchane pred seba. Vypleštila oči a začala sa smiať. Natália, takisto od prachu a piesku, stála pred ňou a hlúpo sa usmievala.
"Ty čo tu robíš? Nemali sme sa stretnúť dole?" Pýtala sa hneď Natália.
"A ty tu potom čo robíš? Nemáš ma čakať?" Odpovedala jej Satella úsmevne.
"No..." chcela pokračovať Natália, ale nemala čo povedať. Zahrabla si do vlasov a následne ruku pustila pozdĺž tela. Obe sa strhli, keď počuli náhly výbuch. Vystrašene pozreli za seba. Zo zeme sa začala dvíhať obrovská budova. Dievčatá ustúpili a hľadeli na objekt pre nimi. Mali pred sebou dvere. Vedeli, že to nie je správne, ale aj tak pristúpili, vzali za kľučku a potiahli dvere k sebe. Satellinina blonďavá hlava sa nahla k dverám a keď nevidela nič podozrivé, dala znamenie Natálií a ona vkročila do tmavej chodby. Oprela sa o stenu a šla opatrne ďalej. Satella kráčala teste za ňou. Obe dávali obrovský pozor. Po stenách bolo množstvo pavučín a povešané staré, červené závesy. Dievčatá sa stále cítili, akoby ich niekto sledoval, ale aj tak pokračovali ďalej. Prešli na koniec chodby, kde boli troje dvere. Satella s Natáliou sa na seba pozreli a inštinktívne sa každá vybrala iným smerom. Dvere v strede ale ostali zatvorené. Satella a Natália prechádzali po dlhej, úzkej a prázdnej chodbe. A boli úplne sami. Napriek tomu sa po celej budove ozývali desivé zvuky pripomínajúce mučené zviera. Okolo seba počuli, akoby sa niekto rozprával. Satella šla pomaly, ale Natália sa rozbehla dopredu. Zastavila až na konci chodby a nedočkavo otvorila staré dvere. Za sprievodu vrzgnutia sa posunuli, neboli zamknuté. Naťa nakukla dovnútra a vošla. Prešla okolo malého konferenčného stolíka na ktorom bol mobil, ten si ale nevšimla. Všímala si podstatnejšie veci, a to napríklad ležiacu postavu pri krbe. Bolo počuť praskanie ohňa a pomalé nádychy a výdychy osoby pod bielou plachtou. Tú zafarbovala červená krv. Naťa sa priblížila k postave. Počula ale znova tie podivuhodné hlasy. Obzrela sa a videla tieň pod dverami čo otvorila. Nemala čas zisťovať, kto je tá osoba pod plachtou. Prebehla cez izbu až k veľkej skrini a tam sa schovala. Stále počula hlasy, ale nikoho nespoznala.
"Musí sa vyliečiť inak nám bude na nič! A musíme to dokončiť skôr, ako si niekto všimne, že zmizla." Započula Natália a trochu cúvla. Oprela sa o stenu, ale tá sa za ňou otvorila a Natália prepadla cez ňu. Padala cez dlhú, špinavú šachtu, až dopadla na hromadu kostí v značnom štádiu rozkladu.
"To je hnus!" Natália sa znechutene postavila na rovné nohy a poobzerala sa. Nevidela žiadny východ. Kričať nemohla. Tak čo má robiť?...
Satella kráčala po veľkej sále, ktorá sa pravdepodobne používala ako jedáleň. Nachádzal sa tu jeden dlhý, drevený stôl a na ňom bol jedine krvavo červený obrus a pár svietnikov s použitými, obhorenými sviečkami. Hlbokými modrými očami prechádzala po sieni. Tmavé ohorené tapety sa zošúpavali zo stien a z lustrov viseli dlhé, sto rokov nedotknuté pavučiny. Satelle sa nič nezdalo čudné. Náhle ale zacítila jemný otras. Satella spozornela a keď otrasy neprestávali, pribehla k oknu. Nastal šok! Budova sa začala znova prepadať pod zem.
"Čo sa to deje?" Satella prebehla cez celú sál až k dverám, tie otvorila a vybehla na chodbu. "Musím nájsť Natáliu a okamžite odtiaľto vypadnúť!" Niečo sa jej ale omotalo okolo nohy a Satella spadla na zem. Bolestne sykla a otočila sa, až vidí čo ju drží a bráni v úteku. Snažila sa dostať zo spárov vlastnej alchýmie, ale nepodarilo sa jej to. Dvere sa zatvorili a na drevenej podlahe pred nimi ostali ryhy po Satellininých nechtoch...
Natália sedela medzi kosťami a už asi pol hodinu rozmýšľala ako sa z tohto miesta dostať. Cítila mierne chvenie a to sa jej vôbec nepáčilo. Vybrala si z pod zadku prekážajúcu kosť a vyhodila ju za seba. Naťa si dala hlavu do dlaní a pozerala do zeme. Oči privrela do malej štrbinky, keď si niečo všimla. Kľakla sa na kolená a vzala medzi prsty malý korienok na zemi. Potiahla ním a ťahala pokiaľ neprišla ku koncu, ktorý bol niekde pod podlahou. Naťa sa postavila a z celej sily potiahla za korienok. Cítila ako sa jej podlaha prepadá pod nohami a vtedy ťahala ešte silnejšie. Neskôr počula len prasknutie. Natália zavrela oči a nechala svoje telo dopadnúť o poschodie nižšie. Dopadla rovno na kolená, oprášila sa a otvorila oči. V celej miestnosti bola tma, len kde tu preniklo svetlo z okien, ktoré boli ale niečím zatarasené. Natália k nim prišla, dotkla sa veci na oknách. Znepokojilo ju to, lebo budova sa stále pohybovala a ona len teraz zistila že sa prepadajú pod čiernu zem. Musí vypadnúť, ale kde je Satella? Otočila sa a zastavil sa jej dych. Po celej miestnosti boli korene zo stromov. Po oknách, stenách, zemi, po dlhom jedálnom stole... všade a na korune obrovského stromu bola priviazaná Satella...
...Natália chcela vykríknuť, ale dala si ruku na ústa. Satella bola v bezvedomí. Tvár jej zakrývali husté blonďavé vlasy. Ruky mala nad hlavou, priviazané koreňmi a tak aj nohy. Celé telo mala doráňané, posiate drobnými modrinami...
"Satella..." zašepkala Natália a podišla k stromu. Ruky položila na jeho kmeň a hneď aj pocítila ako ju chce pohltiť. Cúvla a pozrela na korunu stromu, kde visela Satella. Natália naozaj nevedela, ako ju dostať dole, keďže sa nemôže stromu ani dotknúť a ešte k tomu všetkému, budova sa sunula pod zem stále viac a viac. Drevo zo stropu padalo na zem pod vonkajším nátlakom hliny.
"Dlho tu ostať nemôžeme..." zašepkala si Natália sama pre seba. Dlho stála na jednom mieste a pozerala do hora, tak prilákala pozornosť živých koreňov, ktoré sa jej začali omotávať okolo nôh. Ťahali ju na zem a celú ju pomaly omotávali. Nepomáhali kopance a ani Mirokumaru. Ako Natália presekla jeden, vyrástli z neho dva nové. Korene ju omotávali tak pevne, že nemohla už ani pomaly dýchať. Za dverami veľkej sály stál chlapec a blažene sa usmieval.
"Prepáč zlato..." zašepkal a do sály a poslal útok svojich jedovatých ihlíc, ktoré preťali korene. Tie sa začali rýchlejšie deliť a tak skôr omotávali vysilené dievča. Chlapec zavrel dvere a prešiel chodbou až k dverám oproti, kde bola pred tým Natália. Vošiel do krbom osvetlenej miestnosti, až k osobe zabalenej v bielej plachte. Dýchala nepravidelne. Praskanie ohňa prerušilo zvonenie mobilu na stolíku vedľa dverí. Jeho majiteľ si poň prišiel a hovor prijal.
"Mám obe, nemusíš mať strach." Odpovedal bez toho, aby čakal akúkoľvek otázku. Po ukončení hovoru mobil položil znova na stolík a s úsmevom na perách si znova kľakol ku krbu. Prstom prešiel krvou nasiaknutú prikrývku. Chlapec si niečo vybral z vrecka s strčil to postave na zemi do ruky. Zavrel oči a jemne vydýchol.
"Je tu. Dosť rýchle miláčik, nemyslíš?" Povedal až príliš pokojne. Povzdychol si, postavil a prešiel k tajným východovým dverám. Hneď ako za sebou zavrel do miestnosti vbehol Michael. Poobzeral sa, ale nikoho nevidel. Počul krik vychádzajúci odniekiaľ zdola. Zamračil sa a započúval. Šiel za hlasom a prešiel tak ku skrini. Od krbu bolo počuť zapraskanie. To si ale Michael nevšimol šiel bližšie ku skrini a tam zastal. Zrazu ale zacítil silný tlak na jeho chrbát a prepadol dierou v skrini. Dievča, čo ho tam kopla, dopadla jemne na špičky, oprela sa o dvere skrine a usmiala sa. Prstami si prešla po krku a ruku priložila k perám. Jemne olizla čerstvú krv a v očiach sa jej zalesklo. Dvere od tajného východu sa znova otvorili a z nich vyšiel chlapec. Podišiel k postave u skrini.
"Už stačí..." zašepkal jej do ucha a pohladil po hlave. Dievča sa usmialo a po tom, čo zacítila jemnú bolesť v ruke zavrela oči a padla k zemi...

Michael padal hnusnou šachtou. Videl okolo seba kosti. Sústredil sa otočil svoju váhu a dopadol na kolená vedľa zviazanej Natálie. Pozrel sa na ňu. Mala zavreté oči. Jemne s ňou zatrepal a ona ich hneď otvorila.
"Mišo! Čo tu robíš?" Pýtala sa ho zmätene.
"Mal som veľmi čudný telefonát. A ani sám neviem čo tu dole robím..." Odpovedal jej Michael sucho, postavil sa a vybral si svoj meč z puzdra na chrbte. Vyskočil do výšky, až ku koreňu stromu a z obrovskou ľahkosťou odtiaľ Satellu vysekal bez jediného škrabanca. Padla mu do náručia a hneď potom jedným ťahom oslobodil Natáliu. Ona sa znechutene postavila na rovné nohy.
"A prečo mne to nešlo?!" Nespokojne sa pýtala.
"Lebo ty si na niečo také ešte maličká." Zasmial sa jej Michael a čakal po hlave, a aj dostal. Znova sa zasmial a s urazenou Naťou šli von zo sály. Niektoré korene sa im snažili zabrániť v odchodu, ale ani to a ani živé, zelené zábrany na dverách neboli pre Michaela žiadna prekážka. Presekol ich aj so zatvorenými dverami a mieril rovno k východu. Silné otrasy ich sprevádzali a často aj úplne znemožnili prechod. Keďže sa slabé steny rozpadali...
"Nika..." šepkala Satella z bezvedomia. Michael sa na ňu pozrel a opatrne ju položil na zem.
"Michael nemáme na niečo také čas! Pohni! Musíme von!" Kričala po ňom o niekoľko metrov ďalej Natália.
"Čo si vravela o Nike?" Pýtal sa Satelly Michael a snažil sa ju prebudiť. Satella otvárala oči a pozrela na Michaela.
"Čo?"
"Vravela si niečo o Nike. Videla si ju?" Snažil sa Michael niečo dozvedieť.
"Bola v Magickom svete, ale... bola to pasť..."
"Ako to myslíš?"
"Nebola to ona a predsa bola... Bolo v nej niečo zlé a nakoniec sa mi pod rukou rozplynula a potom ma napadol jeden démon." Michael sa zamračil. Toto bolo pre neho viac ako čudné.
"Mali by sme ju nájsť." Poznamenal, ale Natália ho vzala za lakeť a ťahala smerom k východu. "Naťa ty nevieš čo sa stalo!"
"Je mi to jedno! Ja tu zdochnúť nechcem!" Odvrkla Natália.
"Je tu Nika." Povedal jej potichu. Natália zastala a očiach jej bolo vidno strach zmiešaný s hnevom. Otočila sa k Michaelovi.
"Čo tu robí?
"Michael ja som povedala, že som ju videla v Magickom svete nie tu!"
"Ale jedine tu môže byť!" Stál si Michael za svojim.
"Ale to ako môžeš vedieť?"
"Proste viem!" odpovedal Michael a uhol sa padajúcemu drevu zo stropu. "Toto dlho nad zemou nevydrží. Bežte k východu a ja idem nájsť Niku." Prikázal Michael.
"Bezo mňa sa hľadať Nika nebude!" Protestovala Natália.
"Bež!" Vykríkol Michael a poslal na Naťu veterný útok a on zatiaľ zmizol. Naťa sa naštvane postavila a spolu so Satellou bežali k východu...
Michael kráčal po chodbičkách rozpadávajúcej sa budovy. Šiel stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nemohol ju ani v jednej z miestnosti nájsť, až sa ocitol tam kde bol na začiatku. V miestnosti s krbom. Prešiel až k dverám a na stolíku si všimol mobil, vzal ho do ruky a zapol display. Prekvapil sa keď na ňom bola otvorená zložka s kontaktmi a na prvom mieste bol..."Michael Maiden..." Zľakol sa a položil mobil rýchlo späť. Otvoril dvere a preľakol sa znova. Videl Niku neprítomne sa pozerajúcu do steny.
"Nika...?" Oslovil ju Michael a jemne ju chytil za ruku. Nika sa ani len nepohla.
"Bum..." zašepkala trochu s ironickým nádychom a Michael sa začal báť po tom čo celou budovou ozval veľký výbuch. Obzrel sa a na jeho prekvapenie bol za ním východ. Minimálne to, čo po ňom ostalo, lebo ho celý zasypala hlina...
Natália cúvla a spolu so Satellou pribehli k Michaelovi.
"A čo teraz?" Pýtala sa ho Natália.
"Ja neviem..."
"Čo je s Nikou?" Prerušila ich ticho Satella.
"Nika?" Zasekla sa Naťa a silno Nikolu objala. Ona sa stále nepohla, len neprítomne pozerala pred seba. Všetci spozorneli, keď započuli niekoho prichádzať. Michael sa postavil pred dievčatá, lebo dobre vedel, čo to je. Mnoho démonov sa začalo vynárať z rôznych chodieb budovy. Michael si vybral meč a začal dievčatá brániť. Nemohol sa ale dobre sústrediť, keďže stále cítil Nikynu krv stekajúcu po jej krku. Naťa privolala Mirokumaru a postavila sa pred Niku.
"A preber sa konečne!" Začala s ňou trepať. Nika na ňu nepatrne pozrela. Naťa sa hneď usmiala a chytila ju za plecia. "Viem, že to zvládneš... len sa musíš pozrieť hlbšie..."
"... do vnútra všetkej podstaty." Dokončila Nika vetu potichu. Naťa sa usmiala a otočila sa k svojim súperom. Za sprievodu červeného lístia začala útočiť. Nika stála a pozerala do predu. Snažila sa sústrediť a to sa jej aj darilo. Jemne zavrela oči. Nevidela už nič. Boj sa jej vzďaľoval a hlave mala len myšlienky čo potrebovala.
"Pravé dvere... druhé poschodie... ľavé dvere... prízemie..." Nika prudko otvorila oči a zasa sa pozrela za seba na stenu pred sebou. Začali sa tam vytvárať drevené dvere so zlatým lemovaním. V každom rohu bola čierna ruža a v strede hore bol zlatý drak, ktorý mal okolo hlavy omotaného hada. Nika si pozrela na ruku a tú vystrela pred seba. Otvorila ju a na nej sa zaleskol zlatý kľúčik. Mysľou jej preblesla spomienka, ale tú zahnala. Vzala kľúčik medzi prsty a rýchlo odomkla. Otvorila dvere a vzala Natáliu za ruku. Michael so Satellou šli za ňou. Nika zavrela oči a myslela na kamennú fontánku...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Adia Adia | 6. dubna 2010 v 14:15 | Reagovat

toto bolo este stale naozaj alebo si to uz vymyslela ale asi naozaj ze???

2 nata saya otonashi nata saya otonashi | 6. dubna 2010 v 17:37 | Reagovat

no to je este prawda

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama