Let your smile change the world... Don't let the world change
your smile
Nechaj svôj úsmev zmeniť svet. Nenechaj svet zmeniť Tvôj úsmev ;)

rodina maiden 1.kapitola

5. dubna 2010 v 14:12 | natalia jozekova
... Rodina Maiden... táto rodina žije už celé tisícročia... niektorí vravia, že je to len legenda, alebo dokonca výmysel, iní zas, že je to pravda... aká je teda skutočnosť...???
... príbeh sa začína v roku 1890. Izabela, dcéra mocného vládcu Pensylvánie, dovŕšila sedemnásť rokov. Bola súca na vydaj a ten sa mal čoskoro uskutočniť. Jej otec jej vybral jedného z bohatých veľmožov susedných krajín. Bolo to pre neho najvýhodnejšie. Bol vypočítavý a nenásytný. Bolo mu jedno, že jeho dcéra bude s tým mužom nešťastná. Prosperita krajiny v tých časoch bola na prvom mieste. Z jedným ale nepočítal. A to bolo to, že sa Izabela už dávno zaľúbila do iného chlapca...
Dlho sa im to podarilo tajiť. Až nastal dátum jej svadby. Maik nechcel niečo také dopustiť.

Tak sa rozhodol svoju lásku zachrániť.
Noc pred svadbou pripravil jedlo a potreby na dlhší čas. Vzal si lano a pevnú obuv a vybral sa k Izabelinej veži. Prišiel až pod jej okno a pozrel sa hore. Silno privrel viečka k sebe, na lane urobil slučku a hodil ho hore. Železný koniec lana rozbil sklo ale pripevnil sa o parapetu okna. Sklo padalo Maikovi do tváre. Preľakol sa. Stíchol, ani nedýchal, len čakal, či niekoho nezobudil, alebo či sa neprezradil. Keď sa dlhší čas nič neozvalo, vydýchol si a chytil sa lana. Nohou sa podoprel o stenu hradu a začal šplhať do výšky. Nabral odvahy aj rýchlosti. Hlavne preto, lebo si sám všimol pomaly vychádzajúceho slnka. Došplhal k parapete a oboma rukami sa jej chytil. Preskočil do Izabelinej ložnice a pomalými, tichými krokmi pristupoval k jej posteli. Dýchal nepravidelne a sotva počuteľne. Zastal pred jej posteľou a prstami prešiel po zamatovej prikrývke. Prešiel až k jej lemu a dotkol sa Izabelinho bledého krku. Izabela si niečo zamrmlala a lenivo sa otočila k Maikovi. Pomaly otvorila obe oči. Všimla si tmavú postavu. Chcela vykríknuť a okamžite volať stráž. Maik jej pohotovo dal ruku cez ústa.
"Pšššt..." pohladil ju po líci. Izabela konečne Maika spoznala. Sama mu dala ruku zo svojich úst. Chvíľu mu len tak pozerala do očí, ale potom pri svite mesiaca spojila ich pery. Rukami mu zašla do čiernych vlasov a odmietala sa ho pustiť. Z očí sa jej pustili slzy nad jej osudom. Nechcela si ani spomenúť, že zajtra bude patriť inému. Maik sa od nej oddialil. Vzal jej obe ruky do tých svojich.
"Poď..." povedal potichu a potiahol ju o rozbitému oknu. Izabela opatrne našľapovala bosými nohami po skle. Jeden kúsok sa jej zaboril do nohy a Izabela bolestne vzdychla. Maik si to hneď všimol. Vzal si ju do náručia a doniesol ju až k oknu. Vzal lano a silno ho oviazal Izabele okolo pásu. Dal jej ešte jeden bozk a pustil ju z okna. Keď bola Izabela už dole sama nasadla na pripraveného koňa a čakala, kým sa Maik dostane k nej. Dlhší čas sa nič nedialo a Izabelu začala zaplavovať panika. Zoskočila z koňa a podišla k veži. Započula krik. Vyľakane sa pozrela hore. Videla mierne červené plamene. No čoskoro sa tie plamene rozšírili.
"Chytili ho..." zašepkala a hneď sa rozplakala. Hradom sa rozľahli výkriky.
Maik vytiahol svoj meč a rozhodol sa bojovať so strážami. Mohol si myslieť, že to bola pasť na neho. Prebodol dvoch strážcov a snažil sa dostať k oknu. Vyskočil s neho a chytil sa lana. Izabela nadšene vykríkla. Maik sa rýchlo spúšťal dole, ale ďalší strážcovia mu boli v pätách. Presekli lano a Maik spadol na zem. Izabela k nemu pribehla a snažila sa ho postaviť na nohy. Maik bol v bezvedomí. Izabela bezbranne pozrela do neba. So slzami v očiach začala vravieť akési vety. Ruky, ktoré mala položené na Maikovej hrudi jej začali svietiť na fialovo. Všetci jeho rany sa začali liečiť a Izabela sa šťastne usmiala, keď sa Maik začal preberať. Pozrel Izabele do očí a potom sa zahľadel na prichádzajúcich bojovníkov. Rýchlo vstal a postavil sa pred Izabelu. Zamračil sa a znova vytiahol svoj meč...
Na čiernom koni prišiel aj Izabelin otec. Zosadol z neho a priblížil sa k dvojici. Izabela v závese za Maikom cúvla.
"Nasadni!" Prikázal jej Maik Izabela tak spravila. Skôr ako sa jej otec k nim dostal Maik skočil na koňa a odcválal preč. Izabelin otec prišiel na miesto, kde ešte pred minútou stáli.

Odpľul si...
"Buďte prekliaty vy... aj všetci vaši potomkovia. Skončíte v pekle!" Povedal a rozosmial sa. Blesky preťali oblohu a Maik s Izabelou sa rútili cez les do neznáma...
... presne po roku, blesk preťal oblohu zasa. Izabela a Maik sa usadili v meste, čo patrila klanu Maiden, s ktorého pochádzal Maik. Boli tam šťastí a dokonca sa im narodili synovia. Trojčatá. Izabela aj Maik boli svojimi synmi nadšený. Všetky tri deti uložili do kolísky. Ani jedno z nich neplakalo, nevydalo zo seba ani hlásku. Poslušne ležali a čakali, kým si ich matka nevezme k sebe a nedá im dávku svojho mlieka...
Izabela spala. Maik bol na obchôdzke zistiť, či ich niekto nesleduje. Prešiel známe miesta a zamieril domov k svojej rodine. Pár metrov od domu ale zistil, že pôda je tam iná ako bola pred jeho odchodom. Kľakol si a spozoroval stopy v blate. Zamračil sa a zamieril rovno do domu. Vbehol do vnútra a obzeral sa. Izabela stále spala pokojným spánkom a jeho traja synovia tiež, ale až moc pokojným spánkom. Podišiel k Izabelinej posteli a jemne sa dotkol jej líca. Pohladil ju po vlasoch a usmial sa. Bol naozaj šťastný, ale taktiež nezabudol na podozrenie, že tu niekto neznámi bol. Podišiel ku kolíske jeho synov. Niečo sa mu nezdalo. Zamračil sa. Prostredné z bábätiek začalo plakať. Maik sa obzrel a videl tmavú postavu. Nič iné len akýsi tieň. Ten tieň sa premiestňoval po celej miestnosti, až zamieril k bábätkám. Tie to pohltilo. Každé z nich malo na malý okamih úplne čierne oči. Maik sa preľakol. Nikdy nič podobné nevidel. Chvíľu ostal stáť ako obarený, ale čoskoro ten tieň z jeho detí vystúpil a znova sa premiestnil cez miestnosť k oknu, až sa cez otvorené okno dostal von. Maik vydesene pozrel na bábätká. Vypadalo to, že sú v poriadku. To prostredné si chytil do náručia a prešiel s ním k Izabelinej posteli. Sadol si na okraj postele a pozrel na svoju milovanú. Izabela sa pomaly prebúdzala. Jemne otvorila oči a zatrepotala mihalnicami. Prvý jej pohlaď zamieril na bábätko v Maikovom náručí. Usmiala sa.
"Dones mi všetky." Poprosila ho potichu. Maik jej položil do náručia jedno z detí a otočil sa ku kolíske. Dych sa mu zastavil v hrdle a skamenel ako socha po tom, čo videl. Jeho dve deti boli zahalené temnotou. Čierny závoj vial okolo nich a úplne ich pohlcoval. Očká malých bábätiek boli úplne čierne a vražedne sa usmievali. Hmla okolo nich hustla, že by sa dala krájať. Maik sa rozhodol svoje deti z toho dostať, ale hneď ako sa ku kolíske priblížil, ho neznáma sila odhodila preč. Tvrdo narazil do steny a dopadol nehybne na podlahu. Izabela vystrašene vykríkla. Aj napriek bolestiam sa postavila a pribehla k Maikovi. Skontrolovala jeho životné funkcie. Zamračila sa, keď cítila okolo seba samú čiernu mágiu. Steny, podlaha, vzduch, všetko bolo ňou nasiate. A hlavne jej dve deti. Čiernom pohltené oči sa im leskli. Tmavá hmla ich začala nadnášať. Vyniesli sa nad postieľku a pohybovali sa smerom k ich matke. Izabela cúvla. Strachom sa začala triasť. Bojovala často proti zlu, ale jej deti predsa zlo nie sú!
Znova cúvla. Zakopla o koberec pred jej posteľou a spadla na zem. Do očí sa jej hrnuli slzy, keď videla z akou nenávisťou a mocou sa k nej jej dve deti približujú. Rukami sa od nich ťahala ďalej, ale narazila na drevenú dosku postele. Zlostne privrela viečka a pozrela na deti vo výške. Jej pohľad spaľoval. Postavila sa na rovné nohy a podišla k Maikovi. Chytila sa ho za plece. Začala odriekavať ďalšie zvláštne slová. Mala zavretá oči z ktorých jej prúdom stekali slzy. Maik sa pomaly preberal a všimol si, čo sa vlastne deje. Izabeline slzy sa začali meniť na krv. Vystrela ruku pred seba a otvorila oči. Boli krvavo červené. Maik sa vyľakal, ale nevedel ako inak zabrániť tomu, aby všetci zomreli. Ich deti boli ovládané a Izabela sa snaží ich zachrániť za cenu jej života. To nechcel dopustiť a preto sa plne sústredil na odovzdanie celej svojej sily svojej milovanej. Okná vybil vietor. Sklo sa roztrieštilo do miestnosti. Plamene sviečok sa rozfúkali a podpálili závesy. Miestnosťou sa začali rozširovať plamene, ale Izabela a ani Maik sa nepohli zo svojich miest.
Nikoho sa plamene nedotkli. A to vážne nikoho, lebo pri tomto všetko sa na niečo zabudlo. Skôr na niekoho. Malé bábätko sa priplazilo spoza postele. Priplazila sa po štyroch k svojim rodičom. Nikto si ho ale nevšimol, ani jeho matka, ani jeho otec, ani jeho súrodenci. V miestnosti sa začala vytvárať obrovská magická guľa a všetko okolo pohlcovala. Izabela s Maikom boli pripravený na svoju smrť.
Maličké bábätko sa priplazilo k rodičom a chytilo svoju matku za členok. Izabela sa pozrela smerom dole. To maličké malo úplne modré očká. Usmialo sa. Po úsmeve nasledovala obrovská, modrá tlaková vlna, ktorá zmietla všetko zlo okolo. Izabela a Maik sa postavili zo zeme. Izabela rýchlo vzala svoje bábätko do náručia a pozrela smerom tam, kde ešte pred minútou boli jej ďalšie dve deti. Nebola po nich ani stopa. Zmizli. A to nadobro. Izabela sa pozerala dopredu a pevne zvierala svoje posledné dieťa v náručí. Otočila si jeho tváričku k sebe a pozrela sa mu do očí. Nič zlé v nich nevidela, iba jedno... nevinnosť. Silno si ho natlačila k sebe a privrela viečka. Aj s ním v náručí padla na kolená a rozplakala sa. Maik si sadol k nej a objal ju spolu s jeho dieťaťom...
Dali mu meno Michael. Po otcovi. Tesne po pôrode a vlastne aj tom boji bola Izabela ešte veľmi vysilená. Jednej daždivej noci sa do ich domu otvorili dvere a v nich stála jej sestra, Evelin. Podišla k Izabelinej posteli a sadla si do perín. Usmiala sa a objala svoju sestru. Pohľad jej zamieril do kolísky. Opatrne z nej vytiahla malý uzlíček a v ňom malého chlapčeka. Znova sa usmiala.
"Použila si svoju moc..." povedala Evelin potichu a pohladila dieťatko po hlavičke. Izabela prikývla a zahľadela sa z okna na oblohu, a na blesky čo ju preťali. Rozmýšľala, kde asi môžu byť jej dve deti...
"Bude veľmi silný..." povedala Evelin. "... aj keď veľmi nešťastný..." pokračovala a Izabela pokrútila hlavou.
"Nie! On nie!" Povedala sebaisto a vzala si Michaela k sebe.
"Bez moci bude stratený!" Zvýšila Evelin hlas.
"Ale zničí ho to... Prišla som o veľa! O neho už nie!" Prerušila ju Izabela prísne.
"Aspoň ochráni svoje sestry..."
"Aké sestry?" Opýtala sa Izabela nechápavo.
"Videla som budúcnosť. Videla som Michaela a jeho sestry." Izabela sa nebadateľne usmiala. Privrela viečka a spomenula si na usmievavé tri bábätká v postieľke. Aj keď nechcela, podala bábätko Evelin. Evelin podišla k stolu. Položila naň dieťa a nožom si prerezala dlaň. Spravila rukami pečať a pokvapkala Michaela svojou krvou. Cez miestnosť sa previal vietor. Ten sfúkol všetky sviečky, ale Evelin pokračovala v rituály. Položila ruky na Michaela a začala prenášať polovicu svojej sily do neho. Za celý čas Michael len tíško ležkal a neplakal. Po skončení rituálu sa dokonca usmieval. Evelin Michaela vrátila do kolísky a usmiala sa na Izabelu.
"Bude naozaj silný..." povedala a stratila sa v búrke. Roky ubiehali a Michael rástol. Časom sa Evelinina predtucha vyplnila. Izabela porodila dve dcéry, dvojičky. Dali im mená Corina a Seirei. Obe získali magické schopnosti. Seirei mala silu démona a Corina bola dieťaťom noci. Michael a jeho sestry mali krásne detstvo. Nevedeli nič o mágií, nič o démonoch a zlých silách.
Michael mal 7 rokov a Izabela sa dozvedela, že jej sestra umiera. Tesne pred smrťou bola pri nej. Evelin ju požiadala o jediné. A to, aby si vzala jej dcéru za svoju. Izabela to prijala. Evelin s úsmevom na perách a dlaňou v Izabelinej ruke navždy zatvorila svoje oči a naposledy vydýchla. Izabela objala svoju mŕtvu sestru a rozplakala sa. Tíško plakala, tak započula ťapkanie bosých nožičiek po dlážke domu. Izabela sa obzrela a všimla si asi päťročné, ryšavé dievčatko s plyšovým mackom v rúčkach.
"Maminka..." zašepkalo potichu a podišlo k posteli. Izabela nabrala odvahu a prišla k malej. Vzala ju do náručia a vyšla z domu. Ešte raz sa otočila.
"Spi sladko sestrička..." povedala a vo voľnej ruke si vytvorila ohnivý guľu. Privrela viečka a ohnivú guľu hodila za seba rovno na dom. Ten sa zapálil a začal celý horieť. Plamene sa dostali všade a ničili pamiatku na veľkú veštkyňu Evelin...
Tehotná Izabela s plačúcim dievčatkom v náručí sa stratili v neďalekom lese...
Po niekoľkých mesiacoch Izabela porodila dievčatko. Pri kolíske stál Michael. Nechcel sa odtiaľ pohnúť. Chcel svoju malú sestričku stále chrániť. Sám jej dal aj meno.
"Bude sa volať Saya. Je to pekné meno." Usmial sa malý, strapatý chlapček. Jeho štrbavý, šibalský úsmev Izabelu presvedčil.
"Tak sa bude volať Saya." Povedala Izabela a pobozkala malú Sayu na čelo... Michael sa šťastne usmial, vzal si svoju tašku a utekal do školy. Veľmi sa snažil byť svojim neposlušným sestrám príkladom. A hlavne malej Leile, ktorú síce moc nepoznal, ale mal ju rád ako svoju vlastnú sestru. Hlavne chcel, aby bol na neho jeho otec hrdý. Vedel, že to nebude ľahké. Maik bol prísny otec a hrdý človek. Sám sa ho často bál. Tie dni, keď Maik v záchvate zúrivosti bil jeho matku a sestry sa schovával v kútiky svojej malej izby a tíško plakal. Robil tak ešte ako pätnásťročný. Vyčítal si, že ich nemôže ochrániť, že im nepomôže a len sa schováva, ale bál sa. Bál sa všetkého a najmä toho, že otcova zúrivosť bude a aj v ňom, že sa časom objavý a on niekomu ublíži, aj keď nebude chcieť. Mával z toho nočné mory. A preto sa každý deň poctivo učil a trénoval, aby bol silný, aby ochránil svoju rodinu a dokázal si vydobyť rešpekt tým, že bude ochraňovať ostatných. To si sám prisahal v deň, čo ho otec naposledy zmlátil...
Dnes si tréning predĺžil. Domov sa vracal až okolo polnoci. Bál sa otcovej reakcie. Nenávidel, keď niekto neposlúchol jeho príkazy. Utekal so slzami v očiach. Bežal cez mesto. Ale mesto bolo veľmi tiché. Nič nepočul. Zastavil pri fontáne v strede mesta. Tiekla v nej krv. Michaelove srdce vynechalo jeden úder. Dych sa mu zastavil. Pomaly sa otočil. Videl svoj dom a ako sa v ňom svieti. Bez váhania sa tam rozbehol. Vyrazil dvere. Srdce sa mu zastavilo. Videl jeho matku a otca ležať v kaluži krvi. Obaja boli biely. Určite mŕtvy. Michael nemal odvahu to zistiť. Jediné čo mu teraz prebleslo mysľou boli jeho sestry. Vybehol schodiskom hore a so slzami v očiach vošiel do ich izby. Prezrel všetko. Pod posteľ, v skrini, všade, ale nikde ich nenašiel. Bol zúfalý. Bál sa, kde nájde ich mŕtvoly. Zišiel znova na prízemie. Poobzeral sa na tu spúšť. Jeho domov, kde vyrastal, bol zničený. Celý jeho život bol zničený. V srdci mal prázdno. Nad ničím nepremýšľal. Až započul menší dupot. Dal preč svoju nohu a všimol si koberca. Odhodil ho a celou svojou silou zdvihol drevený poklop. Vykukli na ňu žiarivé očká jeho sestier. Pomaly ich povyťahoval. Pohľadom ich prezrel. Niečo mu tu nehralo...
"Kde je Saya?" Opýtal sa vystrašene Seirei.
"Ten ktorý zabil rodičov si ju vzal..." povedala potichu so sklonenou hlavou.
"Mali ste na ňu dávať pozor!" Začal po nich Michael kričať.
"Nekrič po nás! Ledva sme sa zachránili my! Nie sme silné! Kde si bol ty?" Vykríkla Corina. Michael sa zahnal a dal jej facku.
" Nebudeš sa tak ku mne správať!" Zvrieskol po nej. Seirei sa vystrašene na nich pozrela. Pribehla k Michaelovi a objala ho.
"Michael prestaň!" Zašepkala mu potichu do ucha. Michael sa zarazil a pozrel na Corinu. Videl v sebe svojho otca. Zlostne sa Seirei vytrhol z náručia a vybehol z domu do dažďa. Bežal do lesa. Prebehol cez neho až k útesu. Svoju tvár nastavil dažďu. Slzy sa zmiešavali s dažďovými kvapkami. Michael padol na kolená. Chytil sa za hlavu. Začal kričať k moru. Hľadal v ňom nádej, ale nikto neprichádzal. Možno čakal svoju matku, ktorá k nemu príde, pohladí ho po hlave a on bude mať pocit, že všetko zvládne, ako vždy. Ale nikto sa neobjavil. Tento krát si bude musieť pomôcť sám. Musí ochrániť sestry a nájsť Sayu. Pomaly sa postavil. Nazbieral všetky sily a znova sa rozbehol do lesa. Prechádzal okolo veľkých stromov. Išiel do hustejšej časti lesa. Bál sa, ale nevyzeralo to tak. S očí mu sršal hnev. Prešiel do jednej z jaskýň. Vedel, že sem často chodili ľudia z mesta. Aj jeho otec. Vošiel do jaskyne a hneď pri vchode stáli stráže. Jeden muž, odetý v čiernom ho chytil za zátylok a vyzdvihol do vzduchu. Podozrievavo si ho premeral. Pozrel sa mu do očí. V nich videl oči Maika. Hneď ho pustil na zem. Michael nechápal, ale mohol ísť ďalej. Šiel cez temnú chodbu, otvoril si veľké červené dvere a vstúpil dnu. Bolo tam mnoho zvláštnych tvorov, ktorých poznal len z rozprávok a historiek, ktoré počul od matky. Bolo o nich ale zakázané rozprávať. Po celom tele ho prešli zimomriavky. Postupoval pomaly dopredu. Každý, kto ho videl cúvol a nechal ho prejsť, až sa dostal úplne dopredu k hlavnému trónu. Na ňom sedel tvor, hroznej podoby. Otočil sa k Michaelovi a uškrnul sa. Michael si stále nechal na tvári neprístupný výraz. To sa tvorovi páčilo.
"Čo tu chceš?" Opýtal sa tvor a postavil sa. Prešiel okolo Michaela a obzeral si ho. Michael ani brvou nepohol.
"Chcem nájsť svoju sestru!" Povedal a tvár mal stále otočenú k trónu.
"A prečo si myslíš, že ja viem kde tvoja sestra je?" Rozosmial sa tvor.
"Iba ty to môžeš vedieť! Jedine vás nikto nepozná a vy poznáte nás všetkých. Skrývate sa tu odkedy tu žijem." Povedal sebavedome Michale a očakával odpoveď.
"No... možno, ale ja nemám dôvod ti pomáhať." Michael sa zamračil. "...jedine..." poznamenal tvor a zostal stáť pred Michaelom a pozeral sa mu do očí.
"Jedine čo?" Opýtal sa Michael, keď tvor dlhšiu dobu nič nevravel.
"...jedine, keby si mi slúžil!" Zasmial sa tvor a znova si sadol do kresla. Michael neodpovedal. To tvora donútilo pokračovať. "Slúžil by si mi. To znamená, že tvoja duša bude patriť mne! Budeš mať moc o ktorej sa ti nesnívalo, budeš môcť ochrániť svoje sestry a nájsť tú poslednú, ale všetko čo ti poviem splníš! Budeš patriť len mne!" Povedal tvor s úsmevom na tvári. Michal nachvíľu zavrel oči. Bez váhania prikývol. Tvor sa naplno rozosmial. "Dobre teda... uvidíme... keď budeš mať osemnásť, ozvem sa ti."
"Ale čo Saya?" Opýtal sa Michael.
"O tu sa neboj. Je v bezpečí. A za pár rokov si ju môžeš nájsť sám..." povedal posmešne tvor. Rukami spravil pečať a Michaela poslal pred jaskyňu. Ako sa tam ocitol otvor do jaskyne sa zatvoril. Michael sa otočil a šiel domov. Po príchode domov neodpovedal na otázky sestier a šiel do svojej izby. Tam sa zamkol, padol na posteľ a rozplakal sa...
Celé tri roky, čo mu ostávali trénoval. Chcel byť stále silnejší. Svojim sestrám sa odcudzil, ale to len preto, aby ich jeho odchod netrápil natoľko ako jeho samotného. Vedel, že oni sú jediné čo mu ostalo po rodine a po ich klane. Miloval ich. Vedel, že jeho čas sa blíži. Raz, keď sa vracal domov videl, že jeho sestry sedia pri stole v kuchyni a o niečom sa rozprávajú. Prišiel k nim a sadol si.
"Deje sa niečo?" Naddvihol jedno obočie. Corina so Seirei sa na seba pozreli. Michale sa na ne zamračil. "Tak?" Opýtal sa ešte raz. Seirei sa odvážila prehovoriť.
"Čo sa s tebou deje Miško?" Povedala potichu a dotkla sa jeho ruky. Michael ruku dal preč a ešte viac sa zamračil.
"Čo by sa dialo?" Tváril sa nechápavo.
"Ty dobre vieš!" Vykríkla po ňom Corina. Michael sa prudko postavil a chcel odísť. "Zasa utekáš? Ako pred všetkým!?" Michal bolestne privrel viečka. Na ich prekvapenie sa zastavil. V celom dome bolo ticho. Michal im bol otočený chrbtom, aby nevideli ako mu slzy stekajú po tvári.
"Neviete nič..." povedal plačlivo. Seirei sa zamračila. Chcela ísť k nemu, ale Corina ju zastavila.
"Práveže vieme aký si zbabelec! Stále by si len utekal, ale takto to nevrátiš! Matka a otec sú mŕtvy a my s tým nič nezrobíme! Musíme ale ďalej žiť!" Michael neodpovedal. Corinu to dopálilo. Pribehla k nemu otočila si ho k sebe a strelila mu facku. Až potom si všimla, že Michale plače. Zmätene sa na neho pozrela. Nezmohla sa ani na slovo. Michael mal krvavo červené oči, ale nie od plaču. Na Corinu sa pozeral havranie vlasy. Corina vystrašene cúvla. Išiel z neho strach. Okolo Michaela sa sústredila zvláštna sila. Michael sa sám pre seba usmial a pozrel na svoje sestry.
"Nebojte sa. Vás vždy ochránim. A Sayu nájdem. Už dávno som si toto prisahal. Ja nebudem ako otec!" Povedal im potichu. Potom ta tmavá energia z neho vyprchala. Vydýchol si a išiel do svojej izby...
Tento večer Corina, Seirei i Leila pochopili, že sa s Michaelom naozaj niečo deje. Začali sa o neho báť.
Michael vedel, že jeho čas nastal. Vedel, že ten tvor si ho povoláva k sebe. Nevedel ale, čo sa bude ďalej diať. Šiel si opláchnuť tvár a prezliecť. V kúpeľni sa na pozrel na svoj odraz v zrkadle. Nachvíľu zavrel oči. Relaxoval. Zaklonil hlavu a znova sa pozrel do zrkadla. Obliekol si mikinu.
"Tak nech začne zábava..." Šibalsky sa usmial a otvoril dvere od svojej izby. Zbehol schodmi. Myslel si, že ho nikto nevidel, ale mýlil sa. Ešte pre odchodom ho zastavil Corinin jemný hlas.
"Kde ideš?" Michael sa na ňu otočil. Corina mala slzy v očiach. "Chceš nás opustiť?" Opýtala sa ho plačlivo. Michaelovi skoro puklo srdce. Hneď pribehol ku Corine a silno ju objal.
"Nikdy vás neopustím! Všetko čo urobím je pre vás. Milujem vás.." povedal jej do ucha a pobozkal ju do vlasov. Corina mi začala v náručí plakať.
"Daj si na seba pozor." Michael sa usmial.
"Heh, čo mne sa môže stať?" Povedal s úsmevom na perách. To Corinu rozosmialo tiež. Pohladil ju po hlave. "Ja sa vrátim. Dávaj pozor na tie dve a nikomu neotvárajte, jasné?" Prikázal jej Michael a Corina prikývla. Ešte raz sa objali a Michael zmizol v tme. Corina ostala stáť v dverách a dúfala, že Michael neklamal s tým, že sa vráti. Ona mu verila... a nesklame ho!
Bola polnoc. Michael šiel tmavou uličkou v meste. Už to mesto nebolo, ale on dúfal, že raz.... že raz ešte bude. Prešiel okolo starého kostola na cintorín. Vedel kde ide. Akoby to mal určené. Všetko mu to bolo známe. Aj hrob, kde zastavil. Tu odpočíva Maik Maiden a Izabela Maiden. Prečítal si mená na hrobe. Michale znova privrel oči a položil čiernu ružu do stredu hrobu. Cesty života sú kľukaté, ale po smrti sa nám všetkým spola. Po tomto prečítaní sa Michael usmial.
"Dúfam, že tie naše sa tiež raz spoja." Zašepkal do noci. Pozrel sa na oblohu a na hviezdy na nej. O chvíľu ich zahalila čierna hmla. Michael sa obzrel a videl tmavú postavu. Tá sa formovala, až s nej vznikol ten tvor. Michael sa usmial.
"Pripravený?" Opýtal sa tvor.
"Ja som pripravený vždy!" Povedal Michael a podišiel k tvorovi. Tvor urobil pečať a nechtom sa zaboril Michaelovi čela. Michael sykol bolesťou. Tvor do neho začal prenášať moc a to bolo pre Michaela neznesiteľná bolesť. Vykríkol a padol do bezvedomia. Tvor sa rozosmial posledné, čo Michael počul bolo:
"Odteraz si môj..." a potom mal pred očami len tmu.
Keď sa prebral, bolo už skoro ráno. Rýchlo vstal na nohy a chytil si čelo. Nebola tam žiadna rana ani jazva. Bežal domov. Nič nechápal. Akoto, že ho ten tvor nechal tak? Sám vedel len jedno. Nie je už človek. Stal sa tým, čoho sa tak bál, stal sa démonom. Prišiel domom a jeho sestry znova sedeli pri kuchynskom stole. Seirei a Leila k nemu hneď pribehli a objali ho. Boli šťastné, že je živý a zdravý. Corina sa postavila a prišla k nemu. Pozrela sa mu do očí a pochopila. Neboli také, ako keď odchádzal. Usmiala sa a tiež ho objala...
Po tom, čo si bola istá, že Michael spí vstala zo svojej postele. Dala na seba plášť a rozhodla sa ísť tak, kde Michael. Nezobudila sa ale len ona.
Corina potichu vyliezla zo svojej izby. Zatvorila dvere a ako sa otočila zrazila sa so Seirei. Obe sa vyľakali a vykríkli. Navzájom si zapchali ústa.
"Čo tu robíš?" Osopila sa Corina na Seirei.
"A ty? Čo tu robíš?" Obe sa na seba usmiali a pochopili. Vzali sa za ruku a vyšli spoločne z domu. Ich cesty viedli tam, kde Michaelove. Nechceli čakať a tak sa stali démonkami hneď tú noc. Obe s čiernymi očami, ale s úsmevom na perách sa vrátili domov.
"Vieš aký budeme mať u Miška problém?" Zasmiala sa Seirei.
"Áno viem, ale nie sme tu zlé len my. Tentoraz aj on." Povedala a odomkla dvere. V kuchyni sa svietilo. Obe si mysleli, že ich tam čaká Michael, ale na ich prekvapenie to bola Leila. Pozreli na ňu a preľakli sa.
"Leila nie!" Vykríkla Corina a pribehla k nej. "Čo si to spravila?"
"Nič! Len mám moc!" Zasmiala sa Leila.
"Ale toto si nemala?" Kričala po nej Corina.
Tento hluk zobudil Michaela. Strašne sa vyľakal a vybehol z izby rovno do kuchyne. Ešte na schodoch si všimol Leiline oči, túžiace po krvi. Pomalými krokmi prišiel k nim. Seirei a Corina si vymenili vyplašené pohľady.
"Čo sa to tu deje?" Opýtal sa prísne. Nikto nič nevravel. Michael teda nečakal a spravil pečať. Corinu odtlačil od Leili a ruky položil na zem.
"To nerob!" Povedala vyplašene Leila. "Ja som len chcela pomstiť svoju matku a spolu s vami ovládnuť svet!" Povedala a stratila sa v čiernej diere zabudnutia, čo Michael vytvoril. Otočil sa na sestry. Tie na neho z úžasom civeli.
"Tak..." povedal Michael a pokrútil hlavou. "... vy ste tie najneposlušnejšie sestry, aké človek môže mať." Povedal Michael a pokrútil hlavou.
"Ale my ľudia už nie sme." Zasmiala sa Seirei.
"Nie sme..." zašepkal Michael. Zvesil hlavu a prešiel k dverám.
"Kde zasa ideš teraz v noci?" Opýtala sa Seirei.
"Musím si niečo vybaviť... hneď som tu." Povedal Michael a viac nevysvetľoval...
Znova šiel známymi cestami. Znova ho všetci púšťali dopredu. Prešiel k trónu. Otočil sa na neho zohavený tvor a zamračil a.
"Nevolal som ťa!" Povedal nechápavo.
"Ale ja som sa zavolal sám..." povedal Michael a usmial sa. Spoza opasku vytiahol katanu.
Preskočil za trón a zaskočeného démona prebodol. Démon padol z trónu mŕtvy. Všetci prítomný na Michaela zaútočili. Michael sa premenil. Vlasy sa mu predĺžili, nechty tiež. Narástli mu čierne, havranie, veľké krídla a pokožka mu taktiež sčernela. Usmial sa a začal bojovať. Bol si naozaj užíval. Má obrovskú moc a s tou mocou všetkých zabil. Stál, v strede miestnosti plnej krvi a mŕtvol s katanou v ruke. Poobzeral sa a znova sa premenil do ľudskej podoby. Je nepremožiteľný...
Rozhodol sa ísť domov. Prišiel celý od krvi. Sestry spali a to bol aj rád. Hneď šiel do sprchy. Celý sa umyl. Krv sa miešala z vodou a odtekala z jeho tela. Cítil sa úžasne. Celý čas sa usmieval. Vyšiel zo sprchy a hneď si ľahol. Spal až do obeda. Prišla ho zobudiť Corina. Usmievala sa a priniesla mu raňajky. Michael na ňu prekvapene civel.
"Najedz sa predsa." Podala mu raňajky a odišla. Michael sa usmial a začal jesť, hneď po jedle sa umyl a obliekol. Bol pevne rozhodnutý. Dnes so sestrami pôjdu na jedno miesto, čo si vybral.
"Mišo kam to zasa ideme?" Nariekala Seirei po dlhých kilometroch chodenia. Michael nič nevravel a pokračoval v ceste, až vyšli na kopec. Na ňom bola jaskyňa. Michael tam vošiel a za ním jeho sestry. Prešli hlboko dovnútra, až zastavili u troch rakiev. Corina sa zamračila.
"Čo má toto znamenať?"
"Naša budúcnosť." Povedal Michael. "Môžete si vybrať." Povedal a ukázal na dve červené rakvy.
"Zošalel si?" Namietala stále Corina.
"Nie! Chcem ale nájsť Sayu. Bez nej je život na nič a tak si počkám, kým sa otvoria pekelné brány a ja ju nájdem! Môžete ostať na tomto svete, ale je možné, že potom sa už nikdy neuvidíme." Povedal Michael isto, ale smutne. Prešiel prstami po výstelke rakvy a vkročil dovnútra. "Nútiť vás nemôžem." Dopovedal a zavrel si ju. Corina a Seirei sa objali.
"Tak teda..."
"Veríš tomu?" Skočila Corine Seirei do reči.
"Nie..." Odpovedala jej Corina. "... ale verím Michaelovi." Usmiala sa, ľahla si do rakvy a zavrela ju. Chvíľku po nej to zopakovala aj Seirei.
A tak spali, roky na nich nebolo vidieť. Nikto o nich nevedel. Nikto nevedel čo skrýva veľká skala na kopci. Mala mnoho legiend, ale nikto sa tam neodvážil ísť. Vravelo sa, že tam mŕtvy démoni odpočívajú dlhým spánkom...
Rok 1997...
Čiernovlasý démon otvoril temnotou pohltené oči. Poklop z rakvy vystrelil a z nej vystúpil chlapec. Usmial sa.
"Je čas..." Za ním vystrelili poklopce dvoch vedľajších rakiev. Dievčatá v dlhých zelených a zlatých šatách vystúpili z nich. Nasledovali svojho brata. Vyšli zo skaly a pozreli na oblohu. Bol krvavý mesiac. Michael vedel čo to znamená. Pekelné brány sa otvárajú. Corina so Seirei sa rozhodli nakŕmiť a oddelili sa od Michaela. Ten zišiel kopcom dole na jednu lúku. Bola prázdna. No, aspoň si to myslel. Urobil krok a prigúľala sa k nemu farebná lopta. Zohol sa a zdvihol ju. Pretočil si ju v rukách a pozrel na jeho majiteľku, čo stála pre ním. To sa usmievalo. Vôbec sa Michaela nebálo. Michaelovi sa zastavilo srdce.
"Ty si..." zašepkal, ale viac povedať nedokázal. "Saya?" Dievčatko sa rozosmialo.
"Dobrý deň. Volám sa Natálka Jozeková... a ty?" Michaelovi klesla sánka. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Nie... nie je to ona.
"Michael..." povedal a kľakol si k dievčatku, pohladil ju po vlasoch. Pred očami mal jej narodenie aj osobu, čo jej do vienka dala moc krotiteľky. Bola silná a veľmi významná. Myslel si, že je to Saya. Prisahal by!
"A nechceš sa so mnou hrať?" Opýtalo sa dievčatko veselým tónom.
"Ty sa ma nebojíš?" Opýtal sa zasa prekvapene Michael.
"Prečo by som mala? Si veľmi pekný..." Michael bol v tom momente veľmi šťastný. Začal sa s Natálkou naháňať, hrať... dokázal to celé hodiny. Na lúku chodieval každý deň. Hrať sa s dievčatkom, tak podobným jeho sestričke a zdokonaľovať jej moc krotiteľky. Začal ju trénovať. Časom jej dokonca povedal, kto je. Povedal jej o mágií a zlu, čo v tomto svete je. Ale ani tento krát sa dievčatko nezľaklo. Naopak, začalo trénovať omnoho viac a tvrdšie. Roky ubiehali a dievčatko samozrejme rástlo. Michael si to nechcel priznať, ale zistil, že sa do malej Natálie zaľúbil. Vyznal jej svoje city, ale sám vedel, že z toho nič nebude. Bol nešťastný, ale aj tak Natálku trénoval ďalej. Natálka mala dvanásť rokov. Chodila pravidelne do školy a potom trénovať s Michaelom. Nič iné ju nezaujímalo. Až spoznala jedno dievča. Volala sa Adela. Veľmi sa navzájom obľúbili a mali sa radi. Michael ju chcel hneď spoznať a tak sa aj stalo. Stretli sa všetci traja na lúke. Michaelovi sa Adela zapáčila. Neváhal a dal jej moc krotiteľky. Hlavne preto, aby nebola Natálka sama, ale aj preto, lebo sa o Adelu začal veľmi zaujímať. A takto to celé začalo. Dve dievčatá s mocou krotiteľky...

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ada ada | 5. dubna 2010 v 15:18 | Reagovat

nata velmi pekne ti dakujem ze to pises aby som viec pochopila michaela a uz sa nemozem dockat treningu ale teraz to budes mat tazsie.

2 Darken Darken | Web | 4. října 2010 v 21:50 | Reagovat

Neuveritelne, uzasne nieco genialne autor alebo autorka je genius! Toto by sa dalo citat stale. Neuveritelne dobre prepracovane presne ako od profesionala. SKVOT SLOVENSKEJ LITERATURY!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama